nekončiaca študentka a pedagogička, novinárka aj filmárka, pracujúca v roku 2013 ako terénna rozvojová pracovníčka v Keni - snažiaca sa hovoriť o témach, čo sa dejú, čo nás zaujímajú i trápia... http://twitter.com/bobinkha Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Cestopis, Kinematografia, Reportáže, Lekcie rozvoja, Globálne témy, Súkromné
Tradičné kenské odpovede „Hakuna Matata! Pole, Pole!" (Pomaly, pomaly; Nikam sa neponáhľať - na všetko je čas!) neplatia vždy a všade. Najmä nie v Mombase, kde sa miešajú jedinečné nápady jednotlivcov s ľudskou hlúposťou skupiniek. Zaslúži si potom komunita trvalo-udržateľné a eko-turistické projekty?
Vzdelávanie lokálnej komunity - sústredené na pochytenie počítačových základov? Pre ľudí, ktorí nikdy nesedeli pri počítači, je to obrovská výzva a veľká šanca. Pre slovenský tím terénnych pracovníkov, ktorý dané IT workshopy koordinuje, je to zasa odvážna, no nie nereálna vízia. Sledovať kenských komunitných zdravotníckych pracovníkov a pracovníčky, ako sa pasujú s tlačidlami a klávesovými skratkami na projektových notebookoch, dokáže byť neuveriteľne odzbrojujúce. Pokým teda o ne neprídete...
Štvrorročná Amina, ktorú pravidelne stretávam v nutričnom centre kwalskej nemocnice, trpí maláriou 4-krát do roka. Jej matka ešte častejšie. A to len preto, že majiteľ domu, v ktorom Amina s matkou a babkou bývajú, nedovolí - aby boli do stropu zatlčené klince a umiestnená na ne štvorcípa sieť proti komárom. Áno, aj toto je Keňa. Azda ani netreba hovoriť o tom, ako málo stačí spraviť pre to, aby toto dievča maláriou tak často netrpelo. Podobné príbehy počúvam na tému šedého zákalu, rázštepu pery, brušného týfusu... Čo na to ľudia z Európy?
Najjednoduchším a zároveň najviac účinným spôsobom, ako dieťaťu zaistiť zdravý štart do života, je exkluzívne dojčenie. Naši komuniťáci a komuniťáčky sa o tom snažia denne presviedčať matky podvýživených detí. Povery a rituály sú však niekedy v multikultúrnej a multikmeňovej krajine silnejšie.
Neúčinné spravovanie krajiny, všadeprítomná korupcia a rastúci dopyt po nelegálnej slonovine v rýchlo rastúcich ázijských ekonomikách (najmä v Číne) sú obrovskou výzvou pre pašerácke gangy na africkom kontinente, ako aj pre jednotlivcov - obyčajných ľudí, ktorí každodenne riešia otázku obživy a prežitia.
Cesta kenských ruží k slovenským zákazníkom a zákazníčkam trvá „iba" štyri dni: v prvý deň sa kvety pozbierajú z plantáží, na druhý deň sa dopravia lietadlom do Holandska (kde sa zaviažu a zabalia do kytíc), potom dané kvety zavŕšia svoju uhlíkovú stopu dvojdňovým prevozom kamiónom do distribučného skladu v SR. Napokon si kytičku, zabalenú v staniole, kúpite za pár eúr v obchodnom reťazci, pričom až doma po odbalení zistíte krajinu pôvodu a v hlave si možno premietnete tisíce kilometrov, ktoré prekonala na ceste k vám. Platíte však za ňu omnoho vyššiu cenu...
V Tanzánii bývajú ľudia s albinizmom unášaní, zaživa roztrhaní na kusy i zabíjaní. Len preto - že domáci sú presvedčení o sile kúzel a čarov, vytvorených za pomoci častí ich tiel. Vraj „zabezpečia" šťastie, prosperitu i zmiznutie vírusu HIV. Hoci sa z času na čas objaví útok na albínske deti aj v Burundi či Keni, rituálnym utŕhaním končatín týchto nevinných ľudí s poruchou pigmentácie sú posadnutí najmä v Tanzánii. Na čiernom trhu sa ceny za časti tela albínov a albíniek pohybujú rádovo v tisíckach dolárov.
Keby som mala napísať komentár k trojdielnej TV-sérii “Horiaci ker” (na stránkach ČSFD alebo IMDB), asi by to bolo čosi v štýle jednoduchej ďakovačky. Režisérke tohto diela, Agnieszke Holland, za talent, svojskú formu a nadhľad pri spracovaní tak bolestnej histórie, akou upálenie Jana Palacha bolo. Už len pre týchto 240 minút, presne namierených do stredu ľudského srdca, svedomia aj pamäte, sa oplatí občas pozerať televíziu (a priplatiť si v balíku služieb za stanicu HBO).
O niekoľko dní sa azda v Keni rozhodne, kto nahradí v prezidentskom kresle Mwaia Kibakiho, aktívneho v politike presne 50 rokov. Najbližšie k úspechu sú traja kandidáti - muži, členovia podivných politických koalícií, naviac synovia niekdajších kenských vysokých vládnych predstaviteľov, prominentov. Kto je v hre o moc? V čom (okrem počtu ministerstiev) sa prejaví zdieľanie, resp. prerozdelenie moci?
V druhej polovici januára kolovala na najnavštevovanejšej sociálnej sieti fotografia s popiskou, ktorá vo mne vzbudila pozornosť. Bol so spontánny príspevok českého občana, ktorý takto zareagoval na negatívne vyjadrenia Lívie Klausovej na adresu Dr. Therese Schwarzenberg – manželky kandidáta na prezidenta ČR: Karla Schwarzenberga. So zahanbením som zistila, že ani ja o tejto lekárke, filantropke, kňažnej a manželke českého ministra zahraničných vecí veľa neviem.
Výsledky júnového Summitu Rio 20+ (konferencie o trvalo udržateľnom rozvoji) môžu byť na prvý pohľad nejasné a verejnosti nedostatočne odprezentované. No už to, že dokážeme posadiť za jeden okrúhly stôl kľúčových hráčov a zaktivizovať ich do spoločnej diskusie o budúcnosti našej planéty - môže viesť k dosiahnutiu pozitívnych výsledkov v globálnom meradle. Otázka je - koľko času ešte potrebujeme na to, aby sa diskusie „od stola" preniesli konečne aj do praxe...
Poďte si dnes večer do Letného kina SNG pozrieť ukážku toho, ako sa recyklačný pop-art stáva základom pre ďalšiu recykláciu - čosi nové: z campbellovskej plechovky Andyho Warhola vzniká sprej a visí na stenách v sériách; z warholovských známych marilyniek vznikajú iné, viac súčasné celebrity. Možno toto označovať za neo či post pop-art? V Banskyho filme „Exit Through The Gift Shop" možno nájdete odpoveď (aj keď tých otázok bude určite viac, ako odpovedí)
Asociácia slovenských filmových klubov priniesla na plátna slovenských kín a filmových klubov masterpiece Akiho Kaurismäkiho „Le Havre", ktorý si určite netreba nechať ujsť. Ide o multikultúrnu, optimisticky ladenú snímku - na aktuálnu a veľmi citlivú tému migrácie, ako aj ľudskosti okolo nás.
Nad výzvou: byť členkou volebnej okrskovej komisie v našej mestskej časti som dlho neváhala. Bola to totiž jedinečná príležitosť - ako si precvičiť pozorovacie schopnosti a trpezlivosť, popri tom zozbierať material na nový dokumentárny film. Presne po týždni (od daného volebného zážitku) v tom mám jasnejšie!
Istanbul je najväčšie, zároveň najslobodnejšie mesto v rámci Turecka. Isteže sa oplatí navštíviť aj Ankaru, Bursu, Antáliu, Konyu či Izmir, ale tam už pocítite väčší vplyv Islamu, ako v tejto multikuktúrnej metropole.
O krajine, resp. spoločenstve krajín, kam naše rodiny počas socializmu zvykli chodievať na dovolenky, som toho veru veľa nevedela. Všetko, čo treba vedieť o minulosti a kultúre krajiny, etnikami prepletenej (a po desaťročiach násilne porozdeľovanej), sa možno dozvedieť zo srbskej snímky „Cinema Komunisto“.
Vidieť vyslúžilých európskych atlétov a atlétky vo veku 80 až 100 rokov, ako sa pripravujú na majstrovská sveta seniorov v atletike, kde chcú prekonať vlastné rekordy – je nezabudnuteľným zážitkom, životabudičom...
Posledné mesiace trpí Východná Afrika (Etiópia, Uganda, Somálsko, ale aj mnou nedávno navštívená Keňa) extrémnym suchom a hladom, presnejšie hladomorom. Môže sa zdať preto nemiestne – písať teraz o návšteve prírodnej rezervácie s divokou zverou. Ale všetko so všetkým súvisí. Ide o straty na životoch, ľudských aj zvieracích.
Medzi slovenskými dokumentaristami/kami koluje taký insajderský vtip (alebo skôr tvorivé pravidlo), že každý režisér/ka má svoju vlastnú rómsku osadu. Nedá sa nevšimnúť si, že tejto menšine je v našej filmovej tvorbe venovaná neobyčajná pozornosť. Snímka „Nech sa páči, poďte ďalej“ prezentuje život Rómov/iek v obci Sveržov tak verne, ako sa len dá. A dokonca s vidinou nádeje, šťastného konca.
Ľudia v našej stredoeurópskej krajinke nevedia o africkom kontinente veľa. Síce občas symbolicky podporia esemeskou zbierku na pomoc krajinám, sužovaným hladomorom či lajknú rozhovor s humanitárnou pracovníčkou (alebo terénnym pracovníkom), no tam ich záujem končí. No nie všetkých možno hádzať do jedného vreca.
