Po-volebná reflexia (otázky aj odpovede)

Autor: Boba Baluchová | 18.3.2012 o 18:21 | (upravené 29.4.2014 o 9:09) Karma článku: 8,08 | Prečítané:  793x

Nad výzvou: byť členkou volebnej okrskovej komisie v našej mestskej časti som dlho neváhala. Bola to totiž jedinečná príležitosť - ako si precvičiť pozorovacie schopnosti a trpezlivosť, popri tom zozbierať material na nový dokumentárny film. Presne po týždni (od daného volebného zážitku) v tom mám jasnejšie!

 

Parlamentných volieb som sa ako pozorovateľka či členka komisií nemala možnosť v minulosti zúčastniť. Keď som objavila na sociálnej sieti ponuku jednej z malých pravicových strán (ktorá sa nedostala do parlamentu, no v Bratislave má slušnú podporu) - ísť do volebnej komisie za ich stranu - okamžite som sa prihlásila. Chcela som vidieť všetkých tých ľudí z nášho sídliska - ako a či voliť chodia.

 

Kto si volí svoju budúcnosť

Za celých sedem rokov, čo žijem v našom obytnom dome, som nestretla naživo toľko svojich susied a susedov, ako v onú marcovú sobotu. Chodili k urnám ako usporiadané manželské dvojice aj štvorčlenné rodinky. Plán bol jednoduchý: odvoliť a ísť na prechádzku do lesa za naše sídlisko. Veď vonku bola skoro jar.

Objavilo sa aj slušné množstvo mladých žien s deťmi v kočiaroch. Bola som zvedavá na ich komentáre, a najmä vysvetlenia svojho aktu voľby vlastným ratolestiam. Decká sa vytešovali, a rovnako ako známi politici, sa chceli nechať odfotografovať počas vhadzovania obálok do volebnej urny. Jedna mamina v mojom veku pomáhala svojmu synčekovi obálku vhodiť do správnej škatule so slovami: „teraz si volíš svoju budúcnosť".

Na stoloch za nami bolo rozložených vo vysokých papierových kôpkach 26 politických strán, ktoré sa uchádzali o našu priazeň. Do rúk všetkých voličov a voličiek sme vkladali obálky a konkrétne sety, pozostávajúce z 26 listov papiera, ktoré sme priebežne pripravovali. Najstaršia členka komisie v nestráženú chvíľu prehodila nahlas: „Aké to bolo kedysi skvelé a jednoduché, keď si ľudia mohli vyberať len jednu stranu. Nemuselo sa im pracne chystať na výber 26 listov papiera." Mňa prešiel mráz po chrbte - nech to myslela akokoľvek žartovne, vtipné to nebolo...

 

Čo s našou národnou hrdosťou

Vonku na detskom ihrisku pred školou, kam chodili ľudia voliť, rozdávali jedni z obyčajných ľudí (tí úspešnejší - aj s prídavkom nezávislých osobností) biele tričká so slovenským štátnym znakom. Aj dvaja členovia našej volebnej komisie sa po ne rozbehli. Keď sa tričká minuli, začala sa v našej školskej triede debata o tom - prečo sa na Slovensku hanbíme nosiť veci so štátnymi symbolmi, a prečo si napríklad neberieme príklad od obyvateľov a obyvateliek USA, ktorí majú americkú zástavu umiestnenú v každej záhrade.

S porovnávaním Slovenska a iných vyspelých krajín to tak skoro neskončilo. Jeden starší pán nás chcel rozptýliť komentárom: že on nechce voliť stranu, ale poslancov z rôznych strán. Že prečo si Slovensko neberie príklad od Švajčiarska, kde to takto úspešne funguje už roky. Keď som mu pripomenula, že v jeho vyvolenom Švajčiarsku získali ženy právo voliť až v roku 1971 (pritom v Československu to bolo možné už v roku 1919), mávol rukou a vypochodoval z miestnosti.

Občas som sa niektorých zapálených ľudí, čo strávili za plentou sotva minútku, pýtala - či idú voliť, lebo majú zmysel pre povinnosť. Ako odpoveď mi stačila reakcia jednej pani, ktorá sa na mňa potmehúdsky usmiala a povedala: "uplatňujem si svoje len svoje právo". Natrafila som však na viac takých ľudí, ktorí do poslednej chvíle nevedeli, koho voliť - no nejako predsa len chceli dať najavo svoju spokojnosť či nespokojnosť tým, ktorí ich doteraz v parlamente zastupovali, a asi aj tým, ktorí ich zastupovať ešte len budú.

 

Čo tu dnes máme

V našom okrsku bola účasť mimoriadne vysoká, sedemdesiatpercentná. Tento jav bolo možné očakávať už s príchodom prvých voličov a voličiek v sobotu ráno, ktorí sa objavili už minútu po otvorení volebných miestností (presne o 07:01). Na krúžkovanie za plentou pod štátnym znakom sa v čase obeda doslova čakalo v rade.

Predsedníčka komisie aj pani zapisovateľka boli dámy v dôchodkovom veku. Okrem mňa tam bola už len jedna vysokoškoláčka a traja dospeláci z maturitných ročníkov. Keď prišla reč na oživenie volieb formou hudobnej kulisy, zavládla vo mne panika. Požiadavky totiž zneli: „čosi slovenské, no nie také mládežnícky besné". Obávala som sa toho najhoršieho - ak sa nenájde nič vhodné, zavládne v naŠej miestnosti dvanásťhodinový maratón moravskej dychovečky. Nakoniec to zachránil nekonfliktný Polemic, za ktorý nás pochválil aj jeden volič (vo veku kapelníka tejto reggae a ska skupiny).

Kým sa utriasla téma výberu hudby, vybehla som na toaletu na konci chodby danej školy. Tam sa na mňa oboril päťdesiatnik v teplákovej súprave, pravdepodobne strážiaci zadný vchod do telocvične: "Čo tam vpredu dnes máte?" Ja na to: "Voľby". A on nevzrušene: "Aha, už chápem, čo je tu tak plno..." Bez komentára som zabuchla dvere a kráčala naspäť do svojej triedy.

 

Ako si voľby budeme pamätať

V daný marcový deň som vyslovila minimálne 755-krát slová: dobrý deň, prosím a ďakujem. A vôbec mi to neprekážalo. Bola to zaujímavá skúsenosť - pozorovať voličov a voličky, sledovať tú vysokú účasť, potom rátať úspešnosť daných strán v našom okrsku a na záver zaznamenávať preferenčné hlasy pre jednotlivých politikov/političky. Výsledky volieb som si tipla vcelku dobre. Škoda - že som nepodľahla stávkovacej mánii (čo-to by som vyhrala).

Zápisnicu sme mali podpísanú (a všetky údaje aj výsledky nahodené v podpredsedovom počítači) už o druhej hodine rannej. Nikto z nás netušil, čo sa v rovnakom čase dialo, resp. nedialo v ústrednej volebnej komisii, a že v Inchebe naša dvojica (predsedníčka a podpredseda) pobudne osem hodín. Domov som sa preto dostala až po 28 hodinách (namiesto nejakých tých dvadsať hodín). Stále však svoje rozhodnutie (pobudnúť aktívne vo volebnej miestnosti) neľutujem.

Ale ľutovala som našich troch maturantov, ktorí boli so mnou vo volebnej komisii. Po prebdenom a nedospatom volebnom víkende si určite na začiatku povolebného týždňa v rámci písomnej časti maturity zo slovenského jazyka vybrali tému: Som jednoducho smoliar (Fiktívny beletrizovaný životopis). Po sobotňajšom zážitku by som sa im ani nečudovala...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?