reklama

Privysoká cena za kyticu červených ruží

Cesta kenských ruží k slovenským zákazníkom a zákazníčkam trvá „iba" štyri dni: v prvý deň sa kvety pozbierajú z plantáží, na druhý deň sa dopravia lietadlom do Holandska (kde sa zaviažu a zabalia do kytíc), potom dané kvety zavŕšia svoju uhlíkovú stopu dvojdňovým prevozom kamiónom do distribučného skladu v SR. Napokon si kytičku, zabalenú v staniole, kúpite za pár eúr v obchodnom reťazci, pričom až doma po odbalení zistíte krajinu pôvodu a v hlave si možno premietnete tisíce kilometrov, ktoré prekonala na ceste k vám. Platíte však za ňu omnoho vyššiu cenu...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (56)

Sviatok sv. Valentína aj Medzinárodný deň žien som „oslavovala" v Keni, kde momentálne pracujem. Moji blízki ma doma zvykli pri každej príležitosti obdarovať kvetmi, najmä tými rezanými - mala som to rada. Tento rok som nedostala žiadne a som spokojná. Na nezmyselnom, zdraviu nebezpečnom a ľudsky nedôstojnom biznise s ružami z Kene sa už nemienim podieľať.

Náhody neexistujú a tak sa zaoberám touto globálnou témou - problematikou (ne)spravodlivého obchodu a nezmyselného transportu ruží z Kene cez Holandsko až na Slovensko hneď z niekoľkých dôvodov. Pred časom ma na ňu upozornili dvaja priatelia (jeden dlhodobo a jeden krátkodobo pôsobiaci v Keni), zároveň som narazila na predvalentínsku tlačovú správu o tom, ako putujú rezané ruže, pochádzajúce z plantáží v okolí jazera Naivasha, do jedného z najväčších obchodných reťazcov na Slovensku.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Úspech či katastrofa pre región?

Keď sa pýtam svojich kolegov a kolegýň, ako vyzeralo pred dvadsiatimi rokmi jazero Naivasha, všetci si s povzdychom zaspomínajú, ako tam s rodinnami trávili voľný čas. A hoci v tom čase tam bola pôda úrodná a vody dostatok, všetko to zmenil príliš rýchlo a bez (územného či iného) plánovania sa rozvíjajúci priemysel s kvetinami v tejto oblasti. Desiatky fariem, zásobujúce európsky trh s kvetmi, rástli ako huby po daždi, do údolia sa sťahovali tisíce ľudí a vytvárali nové dediny - bez vybudovania infraštruktúry, vodovodov, čističky odpadov či kanalizácie.

Miesto, kde koncom 60. rokov bývalo 7 000 ľudí, sa rozrástlo 50-násobne. Farmy čerpajú obrovské množstvá zo zásob jazera a spodnej vody zadarmo, obyvateľstvo však musí po vodu dochádyať desiatky minút a niekde za vodu domáci dokonca platia. K problému s vodou a k populačnému nárastu sa pridáva aj odlesňovanie - v záujme rozširovania skleníkov aj v dôsledku výrubu pre domáce kúrenie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na jednej strane je to výhodný biznis, vytvárajúci pracovné miesta a prinášajúci financie z exportu do pokladnice celej krajiny (popri prekvitajúcom turizme a exporte čaju či kávy). Na druhej strane však plantáže závisia od zavlažovania z jazera, pričom jeho hladina klesá.

Človek si tento problém neuvedomí, pokým strážené a pred zrakmi ľudí chránené skleníky nevidí na vlastné oči. Či tam budú kenské rodiny putovať s cieľom víkendového kempovania, pozorovania vtáctva či vodného živočíšstva aj o desať rokov, je otázne.

Z inžiniera veľkopestovateľ, z rybárov zberači ruží

Na najväčšej farme Karuturi Farm sa zozbiera 400 miliónov ruží ročne. V jej čele stojí bývalý strojný inžinier z Indie, Ramakrishna Karuturi, ktorý po štúdiách v USA rozbehol biznis s kvetmi. Začínal s dvoma skleníkmi o rozlohe 3,2 hektára. V rámci kenskej spoločnosti Sher Agencies pokrýva 5,5 % svetového obchodu s ružami. V roku 2007 obrat tejto kenskej farmy, rozprestierajúcej sa na 188 hektároch, činil 65 miliónov dolárov. Pričom ďalších sto hektárov je posiatých Karuturiho ružami v domovskom Bangalore a už aj v Etiópii.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A v tom je presne ten problém. Tragédia ružového biznisu pri jazere Naivasha nespočíva ani tak v jeho rozvinutí, ale skôr v trvalo neudržateľnom rozvoji. Keby boli farmy lepšie naplánované, voda šetrne manažovaná a vypúšťanie pesticídov regulované - Keňa by mohla z obchodu, no predovšetkým z potenciálu jazera profitovať celé desaťročia. Takto však môže byť čoskoro s úbytkom vody a príbytkom chemikálií nepoužiteľné - pre obyvateľstvo, zvieratá, turizmus i tento obchod (a to nehovoriac o eko-systéme, zabezpečujúcom diverzitu fauny, flóry a samo-čistiacu schopnosť pre ovzdušie celého regiónu). Kveto-biznismeni však len presmerujú svoje aktivity do ďalšej krajiny - Etiópie či Rwandy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Masajskí pastieri už nemôžu vodiť svojé stáda kráv k jazeru Naivasha, aby ich napojili vodou - jednak k nemu majú zamedzený prístup a jednak je už voda značne znečistená. Takisto miestni rybári museli zanechať svoje pôvodné zamestnanie, ako i zabezpečovanie obživy pre celú komunitu a začali pracovať ako robotníci na ružových farmách.

A tak môže byť miesto, kde fungovali tamojšie komunity (podľa archeologických objavov) už pred 4 000 rokmi, zničené rýchlejšie, ako sa nazdáme - len pre náš rozmar: mať na stole vo váze čerstvé červené ruže, putujúce k nám cez polku zemegule.

Zlé pracovné podmienky a neudržateľný životný štýl

V roku 2010 zožal na desiatkách filmových festivalov úspech holandský poetický dokument „A Blooming Business" práve o prirýchlom napredovaní kvetinového biznisu v Keni a uväznení obyčajných ľudí v tomto kolotoči. Kamera akoby nezúčastnene pozorovala prácu na farme, pričom hlavné postavy pokojným hlasom komentovali situáciu. Jeden chlapík napríklad naberá vodu z jazera do bandasky, druhý ju odtiaľ rovno pije, pričom počujeme: „Tieto farmy používajú veľa chemikálií, pesticídov a vody. Keď prší, všetko sa to vleje do jazera..."

Na farmách v okolí jazera Naivasha bolo vytvorených sto-tisíc pracovných miest. Ale verte, že v takýchto podmienkach by ste pracovať nevydržali dlho. Frázy „otrocká práca" či „zničené životné prostredie" sú v tomto prípade úplne na mieste. Ruže sa na farme zbierajú každé tri hodiny, denne je to okolo sto-tisíc ruží, pričom musí byť každému jasné, že pri takomto tempe je nutné používať chemikálie, urýchľujúce rast. Nikto nepozná ich meno, či zloženie. Všetci však vedia, že skončia nakoniec v jazere Naivasha.

A hoci majú zamestnanci a zamestnankyne ochranný odev, na rukách rukavice, na nohách gumáky - ich zdravotný stav sa zhoršuje. Kožné choroby, ochorenia dýchacích ciest a nervového i cievneho systému, rakovina, ako aj samovoľné potraty sú skôr pravidlom, ako výnimkou. Z času na čas sa ľudia pokúsia o domáhanie zlepšenia pracovných podmienok v podobe štrajku (naposledy v decembri 2012), ale väčšinou neúspešne - buď planými prísľubmi alebo vyhadzovom.

Budúcnosť v znamení fair-trade a rozvojového vzdelávania

Čo s tým môžu urobiť ľudia v Európe? Asi by bolo drzé a zbytočné niekomu nariaďovať - aby ruže z Kene nekupoval. Tomu zjavne nezabránime. Zákazníci a zákazníčky by sa však mohli viac zaujímať o to, odkiaľ sa do SR kvety vozia, ako a kde sa pestujú, ale najmä za akú cenu - ekonomickú, ekologickú, ľudskú, resp. ľudsko-právnu. Keď si kupujete úspešný kenský vývozný artikel - napríklad čaj z oblasti Kericho, na krabičke vidíte značku fair-trade. Ale kenské ruže do kategórie spravodlivého obchodu zatiaľ nespadajú. Keď si predstavíte, že štvrtinu ceny predstavujú náklady na dopravu, polovica ide zasa zainteresovaným malo- a veľko-obchodníkom, koľko nakoniec asi ostane majiteľovi plantáže? Ako ten potom zabezpečí nákup semien, hnojív, postrekov, zabezpečenie zavlažovania a zberu, ako aj platy robotníkov/robotníčok?

Presne v kladení podobných otázok, v hľadaní takýchto súvislostí a v nachádzaní prepojení medzi štátmi globálneho Severu a Juhu (medzi rozvinutými a rozvojovými krajinami) spočíva dôležitosť rozvojového, resp. globálneho vzdelávania na školách.

„Kto je bez viny, nech prvý hodí kameňom" - treba mať stále na pamäti. A preto ani ja nemôžem nikoho prinucovať, aby prestal kupovať kvety. Veď donedávna som ich kupovala i ja (naivne si mysliac, že pochádzajú naozaj z Holandska). Kvety nie sú nevyhnutnosťou pre náš život - sú skôr spíjemnením sviatku, konkrétnej situácie, životnej udalosti. Sú luxusom, ktorý si v našej krajine dovoliť môžeme.

Ale po sviatku sv. Valentína a MDŽ sa blíži Deň matiek, dopyt po ružiach z Kene, balených v Holandsku a dovezených do SR, sa opäť zvýši. A ja viem, že tentoraz svoju mamu obdarujem inak, ako kyticou ruží. Lebo verím, že takto je to správne a prístup „začať so zmenami najprv do seba" je tým prvým dôležitým krokom.

Boba Baluchová

Boba Baluchová

Bloger 
  • Počet článkov:  36
  •  | 
  • Páči sa:  0x

nekončiaca študentka a pedagogička, novinárka aj filmárka, pracujúca v roku 2013 ako terénna rozvojová pracovníčka v Keni - snažiaca sa hovoriť o témach, čo sa dejú, čo nás zaujímajú i trápia... http://twitter.com/bobinkha Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáCestopisKinematografiaReportážeLekcie rozvojaGlobálne témySúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu