Aj vďaka väčšej informovanosti prostredníctvom zdielania eventov/udalostí na sociálnych sieťach a internete bola na každom z podujatí dostatočná účasť, aj keď slovenskí organizátori/ky protestov sa ešte majú čo učiť z hľadiska marketingu od svojich francúzskych, každodenne štrajkujúcich kolegov/ýň. Mladí ľudia, ktorým nie je všetko jedno, si v nedeľu poobede dali po Bratislave doslova štafetu od protestu k protestu, maratón od demonštrácie k demonštrácii. Ohlásené boli totiž hneď štyri verejné stretnutia, plus kopec sprievodných podujatí - väčšinou v rámci programu „Dosť bolo ticha" pod záštitou organizácie Ľudia proti rasizmu.
Mojou prvou zastávkou po vystúpení z električky krátko po 12ej hodine bola galéria Nadácie otvorenej spoločnosti na Baštovej ulici. V sutérene budovy bola otvorená výstava Martina Šútovca, ktorého už sedem rokov poznajú čitatelia/ky denníka SME ako karikaturistu Shootyho, čo trefne komentuje dianie na domácej politickej scéne. Komentuje obrazom, hoci pár slov, hesiel sa vo výsledku objaví. Z výstavy ma najviac zaujalo „cirkevné trio" obrázkov, kde napríklad kardinál Sokol velebí Dr. Tisa (prezidenta Slovenského štátu z roku 1939).
Po meste sa motal hlúčik japonských turistov, ktorí boli fotoaparátmi vyzbrojení asi rovnako ako fotoreportéri, prítomní o 13ej hodine na Hodžovom námestí. Čakalo sa na senzácie počas demonštrácií, lebo súťaže Czech press photo či World press photo vyhrávajú práve snímky stretov polície s antiglobalistami atď. Ale žiadne slovné, ani fyzické potýčky sa neudiali, dokonca ani počas „výmeny stráží", keď opäť pred prezidentský palác nastúpili po ľuďoch - ktorí sú proti fašizmu, ich protiklady - ľudia, oslavujúci Tisov slovenský fašistický štát. Možno preto, že všade boli rozostavaní policajti (a obrnený transportér). Niekedy sa zdalo, že policajti spolu s novinármi sú v prevahe oproti samotným účastníkom/čkam jednotlivých zhromaždení.
Transparenty s rôzne vyznievajúcimi heslami sa objavovali vo všetkých táboroch: „Komu slúžia tí, ktorým vadí vlastenecký zákon?" (Slovenská národná jednota); „Nacionalizmus neznamená automaticky extrémizmus." (Slovenská pospolitosť); „Fašizmus nie je vlastenectvo" (Združenie Občan, demokracia a zodpovednosť); „Tak teraz som sa naozaj naštval" (LZ Vlk) atď. Dve dievčatá, pozorujúce nástup fašizoidných hnutí o 14ej, zadreli svojský pohľad na celú vec: „To tým chalanom nesmrdia nohy v tých kanadách?" Áno, asi aj takéto myšlienky napadajú mladých v situácii, keď sa stretávajú na jednom mieste ľudia odsudzujúci a obraňujúci fašizmus.
V podchode dvaja bezkrkí mladíci zdravili nejakých anarchistov, presúvajúcich sa z Hodžovho námestia na Poštovú ulicu (kvôli živej inštalácii boja proti fašizmu) slovami: „Čaute! Striedačka?" Uf, smutný obraz. Ale zároveň aj veľmi dôležitý: na uvedomenie si situácie, že táto nacionalistická nemysliaca masa nie je anonymná - skladá sa z jednotlivcov/kýň - našich rovesníkov/čok, možno bývalých spolužiakov/čok zo základnej školy, ktorí sa vybrali iným, nesprávnym smerom.
Do najbližšej demonštrácie o 15ej ostávala ešte hodina, tak sme vybehli na kávu do starého mesta. Dali sme si drahý životabudič v kaviarni z nadnárodného koncernu, ktorá ako jediná bola široko-ďaleko v nedeľu poobede otvorená. Vliala som nápoj do seba s tým, že neponesiem kelímok s logom neslávnej (globalizujúcej) spoločnosti na ochranárske (antiglobalistické) zhromaždenie. To by bola „päsť na oko", trochu výsmech našej spoločnosti aj sebe samej. Keďže toaleta v danej kaviarni bola nefunkčná, celý protest lesoochranáskeho zoskupenia Vlk som potom energicky prešľapovala z nohy na nohu - ako zapálená protestujúca (akurát nie v maskáčovom oblečku).
Na improvizovanom pódiu sa vyvesoval transparent s nápisom „Máme radi túto krajinu", ktorý bol z druhej strany tuším popísaný niečím iným (recyklácia za každú cenu!). Zvukár, testujúci reproduktory na námestí SNP krátko pred začiatkom demonštrácie na nás vypustil svojský hudobný vkus - skvosty Erosa Ramazottiho, či Tiziana Ferra sa nahlas niesli celou slnečnou časťou Bratislavy. O niekoľko minút neskôr trýzniacu hudbu vystriedal rázny hlas Alojza Hlinu - výstrednú osobnosť, známu proti-slotovskými náladami. Veľký rečník a aktivista (zjavne aj nádejný politik do budúcna) pomohol lesoochranárom/kám z Vlka s organizovaním aj s úvodom stretnutia. Cieľom ľudských vĺčat bolo nazbierať aspoň 8 800 podpisov proti výrubu 8 800 hektárov lesov, a teda najmä proti novej zonácii TANAPu v prospech developerov a rozkrádačov Tatier.
Šikovný podnikateľ a anti-slotovec na záver ochranárskeho stretnutia na námestí SNP navrhol prítomným presun na Šafárikovo námestie pred sídlo SNS. Spoločne mohli ľudia položiť pred budovu vajíčka ako symbol nespokojnosti s krokmi národniarov/ok (ktorí zle šafária vo svojich ministerstvách, a najnovšie majú na konte aj nezmyselný vlastenecký zákon). Policajti počas kladenia vajíčok zatkli štyroch ľudí, neskôr sa na polícii dobrovoľne prihlásili ďalší traja ľudia - aby prejavili svoju spoluúčasť, prezentovali svoje hodnoty a nesúhlas s konaním jednej z vládnucich politických strán na Slovensku.
Po 16ej hodine sa po malých parkoch a peších zónach, ktoré ešte v centre našej metropoly ostali, prechádzali psíčkari/ky a rodičia s kočiarmi a malými deťmi. Obávam sa, že keby ste sa ich pýtali na špecifikum toho dňa - nevedeli by, čo povedať. Ale osobnosti, ako napríklad Fedor Gál, ktorí smerovali na diskusiu do bratislavského Art Fóra, by vám o negatívach prvého Slovenského štátu a dôležitosti protifašistického odboja vo vnútri každého z nás spustili niekoľkohodinovú prednášku. Pán Gál by dokonca priložil k nahliadnutiu svoju knihu či film na túto tému. Ak nebudeme o tejto problematike dostatočne informovaní, môže sa stať, že o rok bude tých neonacistických prívržencov/kýň pochodovať po uliciach Bratislavy viac a viac. A krehký pomer rozumných ľudí voči nerozumným sa môže ľahko zmeniť v neprospech nás a našej krajiny.
