Ako rozpoznať rodovo (ne)citlivú tvorbu?

Autor: Boba Baluchová | 24.3.2010 o 20:50 | (upravené 29.4.2014 o 9:15) Karma článku: 5,93 | Prečítané:  1193x

Ak na neznámych občas vypustím slovné spojenia, ako: rodové stereotypy v učebniciach, rodová rovnosť v zamestnaní, tréning rodovo-citlivé písania na školách, diskriminácia žien v médiách, či sexizmus v reklame – zľaknú sa. Aj vy ste sa? Hlavu hore, oči v strehu: feminizmus nie je synonymom pre fanatické názorové hnutie, feministka nie je nadávka a rodová rovnosť nie je výmysel Európskej únie.

Toto sa nesnaží byť komplexným pohľadom na rodovú problematiku, len vypichnutie pár tém, ktoré ľudia potrebujú pretriasať (a do krvi sa pohádať) v bare pri víne, keď dôjde reč na porovnanie zafixovaných vlastností žien a mužov. Ak ho dočítate zodpovedne dokonca, tak sa pravdepodobne nachádzam v raji – takom tom tematickom: rodovo-citlivom, rovnovážnom, nediskriminujúcom. Lebo keď sa z desiatich oslovených aspoň jeden/jedna nad témou zamyslí či dokonca pochopí podstatu rodovej problematiky, potrebu rodovej rovnosti (nielen na Slovensku) a snahu ženských združení, budem spokojná. Aspoň chvíľu.

Racionálni muži a emocionálne ženy?

Pojmy, ako: feminizmus, rodovosť, sexualita, či rodové stereotypy sa vyskytujú najmä v komunikácii o rozdielnostiach medzi mužmi a ženami. Netreba ich hľadať v encyklopédiách, ale v reálnom každodennom živote. Navštevovať gender-studies na univerzite nie je módna záležitosť, ale potreba. Od členov/iek spoločnosti sa akoby očakávalo, že sa budú správať v súlade s relatívne stabilnými vzorcami správania a vzájomnej interakcie. Problémom pretrvávania rodových stereotypov je práve to, že mužskosť a ženskosť sú definované ako protiklady, obsahujúce v sebe automatický predpoklad, že (všetci) muži sú (výhradne) mužskí a (všetky) ženy (výhradne) ženské. Akékoľvek vybočenie z predpísaného správania sa považuje za nenormálne a je trestané: výsmechom, odsudzovaním, vylúčením z komunity.

Rôzne kultúry delia činnosti na „vhodné pre mužov“ a „vhodné pre ženy“. Nie náhodou sa všade stretávame s: racionálnymi „mužskými“ charakteristikami, spojenými s kompetenciou (nezávislosť, ovládanie, kontrola, rozhodovanie); a emocionálnymi „ženskými“ charakteristikami, vyjadrujúcimi zameranie na medziľudské vzťahy (pokoj, prispôsobivosť, starostlivosť). Ak teda viem narábať s príklepovou vŕtačkou, budem pravdepodobne nenormálna alebo mužatka, že? Ak muž pečie vianočné pečivo, je nedocenený podpapučník alebo gej, hej? L

Mamy varia, tatovia čítajú noviny (a nikdy inak?)

„Tradičné“ obrazy o správaní aj konaní žien a mužov sú deťom tlačené do hláv už prostredníctvom učebníc, neskôr prostredníctvom médií. Už v predškolskom a školskom veku sme sa dozvedali o obraze nás samých: „dievčatá sa obliekajú do ružovej farby a hrajú sa s bábikami, pričom chlapci sa obliekajú do farby modrej a hrajú sa s autíčkami“. Takže ak sa moja sestra hrá na pieskovisku s autíčkom, treba ju dať vyšetriť, a ak chce susedov syn chodiť na balet, treba volať psychológa/ičku?

A čo s ďalším obrazom o našich rodičoch? V šlabikári vidíme čierne na bielom: „mama varí za sporákom a otec číta v kresle noviny“. Dôsledkami stereotypného uvažovania a konania na rôznych úrovniach je faktická nerovnosť žien a mužov. Vedľa problematiky (ne)rovných príležitostí žien a mužov v rodine, zamestnaní či v politike je to napríklad aj problém násilia, páchaného na ženách, u ktorého je ako jedna zo základných príčin identifikovaná: všeobecne prijímaná predstava o role a autorite mužov – ideálov mužskej moci a dominancie, tvrdosti a cti. Treba spomenúť, že kampaň „Piata žena“ (o každej piatej Slovenke – týranej mužom) mala byť vlastne nazvaná: „Štvrtá žena“.

Sledujme reklamné televízne spoty či reklamné fotografie. Vzhľad mužov a ich pozíciu voči ženám. Muži sú výrazne silnejší, vyšší než ženy, stoja nad ženami, sedia vzpriamene, majetnícky partnerku držia, sú bez úsmevu (drsoňský pohľad!) a takmer vždy oblečení až po krk. Vyobrazované ženy vyjadrujú svojím postojom neistotu, krehkosť, zasnenie (prižmúrené oči a pootvorené ústa!), citlivosť, nakláňajú hlavu, nastavujú na obdiv svoje telo, málokedy zahalené. Muž-manažér, odborník, riaditeľ firmy v obleku múdro vysvetľuje, vážne poučuje, zatiaľčo žena-sekretárka, asistentka, ošetrovateľka, matka naslúcha, prikyvuje a vykonáva pokyny. Rodová (genderová) stereotypizácia v reklame je neprehliadnuteľná.

Muži divákmi, ženy tiež divákmi (nie diváčkami?)

Medzi európskymi jazykmi sú jazyky, ktoré prihliadajú na pohlavia v spoločnosti. Čo sa stavby koncoviek podľa pohlavia týka, tak angličtina je úplne bez reflexie na pohlavie, ale zasa slovenčina rozlišuje pomenovanie pohlaví. Tak prečo to nevyužívať? Zdržuje nás to? Divný argument. Mne to problém nerobí, komu áno? Buď napíšem o vás, že ste čitateľská obec, alebo čitatelia a čitateľky, alebo najčastejšia možnosť: čitatelia/ky – žiadne komplikované premýšlanie či zdržovanie (aj keď lomka nevyzerá typograficky dvakrát sexi – tentoraz nejde o formu). Rodová citlivosť v jazyku je predovšetkým o obsahu! Podľa odborníčok na rodovo-citlivý jazyk používanie generického maskulína a považovanie mužského rodu za normu zabraňuje zrovnoprávneniu žien (nielen v jazyku).

V slovenskom jazyku je veľmi časté a bežné nadmerné používanie generického maskulína v oslovovaniach, titulovaniach, jazyku formulárov, úradnom a právnom jazyku, taktiež na vizitkách, v novinových titulkoch, ale aj v hovorovej reči. Napríklad po ukončení vysokoškolského štúdia sa žena stáva „magistrom“, v zamestnaní sa na zmluve podpisuje žena do kolonky „podpis zamestnanca“, a na dvere si žena dáva vývesný štít „advokát“. Mnohokrát sú ženy úplne vynechávané a javy sú adresované len pre mužského adresáta. Nikoho neprekvapia oslovenia: „vážení diváci, milí čitatelia“, a to aj v čisto dámskom magazíne, či „naši verní zákazníci“ v reklamom texte.

Spočítané ženské autorky (na koľkých prstoch?)

Keď počujem v rádiu ženu, ako hrdo hovorí o sebe, že je „súkromný podnikateľ“ – neverím vlastným ušiam. Asi aj doma je otcom, nie matkou. Alebo rovno dedkom, nie babkou. Zamrzelo ma tiež, keď pri preberaní dôležitej novinárskej ceny hovorila o sebe Zlatica Puškárová ako o novinárovi. Je ťažké pridať k slovu tie dve hlásky a povedať: novinárka? Ešteže sa tímu výborných basketbalistiek už nehovorí mužstvo, lebo to by som asi nerozdýchala. Ak používame pri oslovovaní dievčat aj chlapcov iba oslovenia v mužskom rode, potvrdzujeme tým rodové stereotypy, to je bez debaty.

Ak hovoríme napríklad o starostlivosti o deti, mali by sme zdôrazniť, že muži môžu vykonávať túto činnosť rovnako ako ženy – teda žiadne materské dovolenky, ale rodičovské dovolenky! Otázka je, koľko mužov zo svojho okolia na rodičovskej dovolenke po narodení dieťaťa poznáte. A nasleduje ďalší test pozornosti vášho okolia! Výhodou je, ak tušíte o existencii záujmového združenia žien na Slovensku Aspekt, ktoré sa nehemží militantnými feministkami (ako sa niektorí ľudia predpojato obávajú), ale rozhľadenými autorkami a rodovými expertkami. Koľko ženských režisérok poznáte? Koľko diel od spisovateliek máte vo svojej knižnici? Zdvihnú sa vám všetky prsty aspoň na jednej ruke? Kiežby.

Čo sa týka vzhľadu: na ženy sú kladené neporovnateľne vyššie nároky než na mužov, a médiá tento stav odrážajú sústavným hodnotením – ako spĺňame ideály krásy a femininity. Tým opäť napomáhajú reprodukcii mýtov o objektívnej kráse. Hoci to nie je pravda, médiami spoluvytváraný mýtus krásy obmedzuje slobodu a možnosti žien, podkopáva ich sebavedomie. Určite ste si všimli, že ženská krása je v našej kultúre konštruovaná ako mladá krása, a teda profesná kariéra žien v médiách (na obrazovke či na stránkach časopisov) je výrazne kratšia. Kdežto u mužov to neplatí, viď prešedivelí, postarší moderátori televíznych novín.

Sexizmus v reklame (budeme ho prehliadať?)

Tvorcovia/kyne reklamy sa často odvolávajú na to, že verejnosti predkladajú len to, čo sa od nich očakáva a za čo si zadávatelia inzercie zaplatia. To je ako s tou sliepkou a vajcom – čo bolo skôr, čo z čoho vzniklo a kde je problém. Ako veľmi teda reklama (a médiá všeobecne) vo svojich výstupoch realitu len odráža a ako aktívne ju (spolu)utvára – toť je rečnícka otázka. Reklamu totiž nielenže prestupujú rodové stereotypy, ale stereotypné roly v reklame často spätne upevňujú rodovo-stereotypné postoje spoločnosti. A ako silno-zviazaná je spojitosť medzi reklamou a postojmi k sexuálnemu násiliu? Stačí prebehnúť pár zahraničných výskumov a úsmev nám zamrzne. Rodovo stereotypné postoje upevňujú a reprodukujú mýty, ktoré panujú o násilí na ženách, dokonca ho častejšie iniciujú.

A čo taký dosah reklamy a publikované texty v ženských a dievčenských časopisoch na sebavnímanie žien – najmä na ich vzhľad, telesnú váhu? Žiadne chudnutie až poruchy príjmu potravy? Nie náhodou majú tieto magazíny desať-krát viac inzercie a článkov, propagujúcich prostriedky na chudnutie, starobu či nadváhu redukujúce kozmetické prípravky, alebo rovno plastickú chirurgiu, než mužské časopisy. Stačí si ich prelistovať – stovky ich ležia v regáloch nákupných centier a čakajú každý mesiac na svoje zákazníčky.

Sexizmus je diskriminácia na základe pohlavia, pričom v kontexte našej spoločnosti sú znevýhodnenou skupinou predovšetkým ženy. Základom pre sexistické jednanie či vyjadrovanie sú rodové stereotypy – zjednodušujúce predstavy o ženách a mužoch. Koľko-krát v živote ste sa stretli s tvrdeniami, že „ženy nevedia šoférovať autá“ a „muži predsa neplačú“?

Ženu nemožno vyfúknuť (dá sa to pochopiť bez požitia alkoholu?)

Práve reklama je jednou z oblastí, ktorá využíva sexistické vyjadrovanie a zobrazovanie. Cielene pracuje s tradičnými rolami a rodovo-stereotypnými vlastnosťami, využíva prvoplánové a dvojzmyselné slogany, používa telá ako objekty na upútanie pozornosti bez ohľadu na chýbajúcu súvislosť s propagovaným výrobkom. Za posledné obdobie ma asi najviac šokoval plagát zo susedného Česka s nahou ženou v neprirodzenej póze, ponúkajúci spracovanie kovov (hliníkových a pozinkovaných dielov) – s akože-vtipným sloganom: „přeřízneme a ohneme vše dle vašeho přání“. No, uff, ďakujem pekne.

Za sexizmus v reklame možno považovať, ak modelka v reklame má len dekoratívnu rolu, nemá žiadny iný vzťah k výrobku a je ukazovaná len z dôvodu svojej telesnej príťažlivosti a sex-appealu. Koľko párov očí upúta billboard s nahou ženou a koľko obrázok šedého pletiva či strešnej krytiny?

Azda najbúrlivejšiu diskusiu (v kruhoch rodových expertov/iek, členov/iek Rady pre reklamu aj u verejnosti) na tému rodovo-necitlivej a diskriminujúcej reklamy spustil televízny spot na tmavý alkohol v roku 2007. Určite sa na ten spot i vlnu nepokoja pamätáte! Dvojica sedí na deke na letnej pláži: žena partnerovi vyčíta, ten otvorí ventil na jej krku a vypustí z nej vzduch ako z nafukovacej panny. Bol to exemplárny príklad sexizmu v reklame: ženu môže muž kedykoľvek umlčať? Na prvé pozretie vám to príde možno vtipné, ale potom nastane smutné precitnutie.

Skutočná krása je krásna (zvykneme si na to?)

Máte prelúskaný Mýtus krásy v knižnej podobe? Nájdete tam zmienku aj o tom, že starnutie je „škaredé“, pretože rokmi sa ženy stávajú mocnejšími. Pritom mladosť žien sa považuje za „krásne“, pretože znamená sexuálnu neznalosť a neskúsenosť. Lenže krásu treba vidieť vo všetkých a odprezentovať ju verejne na prirodzených/obyčajných ľuďoch!

Pamätáte si kozmetickú značku (s labuťou na mydlách), ktorá odštartovala pred pár rokmi úspešnú „Kampaň za skutočnú krásu“? Práve táto firma sa vymanila zo stereotypného nanucovania súčasných ideálov krásy. Odvážila sa ukázať svetu reálnu krásu naozajstných žien, ktoré majú plnšie či nesúmerné tvary, pehy alebo vrásky na tvári. Odštartoval sa tak nový trend prezentácie spokojných žien (takých, aké sú) a pomaly začal nahlodávať kult mediálneho klamstva o žene/ženách. Dosť bolo nereálnych a vyretušovaných fotografií neskutočných krások. Rozpútala sa verejná diskusia o formách skutočnej krásy žien.

Médiá zohrávajú v uplatňovaní rodovo-citlivého prístupu zásadnú úlohu. Aj vy to môžete v budúcnosti skúsiť. Ako píšuci ľudia či ako spätnú väzbu dávajúci čitatelia/ky. Pre začiatok napríklad používaním rodovo-citlivého jazyka a zamýšlaním sa nad výberom fotiek k jednotlivým článkom či do konkrétnych reklám. Môžete sa prejaviť aj tak, že sexizmus vyjadrujúce a diskrimináciu žien prezentujúce periodikum svojou kúpou nepodporíte. Ale Inspire si kúpte aj o tri mesiace, inak ma šéfredaktorka hodí na „black-list“.

Nadhodila som tu veľmi rýchlo a povrchne veľa tém. O každej sa dá napísať slušná diplomka či dizertačka. Všade samé otázniky. Vo mne stále, vo vás možno tiež. Ono to ale na začiatok stačí. To je ako s trollovaním a podkurovaním vo flejmoch/slovných vojnách na sociálnych sieťach a v diskusiách pod článkami v on-line vydaniach slovenských denníkov – stačí „vhodne“ zareagovať a prúd sa spustí sám. Ono sa ten rodovo-citlivý proces vo vás naštartuje, ak je otvorená myseľ a záujem. U mňa sa tiež naštartoval až počas štúdia na druhej výške. Ale nikdy nie je neskoro. Na nič! A to som tým chcela vlastne povedať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kaliňák: Ja som si svoje urobil

Rozhovor s exministrom vnútra Kaliňákom.


Už ste čítali?