Ojedinelí "Staroverci" v ojedinelej delte Dunaja

Autor: Boba Baluchová | 25.3.2010 o 8:41 | (upravené 19.5.2010 o 15:47) Karma článku: 4,91 | Prečítané:  1237x

Málokedy sa mi stáva, že mám film rada už predtým, než si ho naozaj pozriem. Potom sa mi naň aj objektívne/kriticky ťažšie nazerá, keď si tému aj autora/ku obľúbim. Našťastie čiernobielej dokumentárnej snímke „Staroverci“ českej dokumentaristky Jany Ševčíkovej z roku 2001, ktorá vznikala poctivou zbernou metódou niekoľko rokov na odľahlom mieste mimo modernej európskej civilizácie, niet čo vyčítať.

Aj 14. marca 2010 v uliciach Bratislavy hovoril Fedor Gál o svojej krátkej dlhej ceste a Aj 14. marca 2010 v uliciach Bratislavy hovoril Fedor Gál o svojej krátkej dlhej ceste a "Krátkej dlhej ceste".Palo Markovič

V dokumente ide o kolektívny portrét unikátneho obyvateľstva, ktoré pre svoju svojskú vieru (odštiepenie sa od hlavného právoslávneho prúdu v 17. storočí) muselo z Ruska odísť a usadiť sa na okraji dnešného Rumunska. Ide zároveň aj o štúdiu prostredia delty Dunaja, ktorá je pre svoju jedinečnú faunu a flóru chránená, málo obývaná, ojedinelá svojho druhu.

Väčšinu obyvateľstva tvoria starí ľudia, hovoriaci stále po rusky, nie po rumunsky. Cez ich pohľady na život a dianie vo svete sa dozvedáme najviac o ich pevnej, neochvejnej viere v Boha. Dokonca aj v najpamätnejšej scéne filmu, kde sa majú ľudia vyjadriť k letu človeka do vesmíru a pristátí na Mesiaci, ostáva ich názor neoblomný: „Nie je to pravda, človek na Mesiaci ani na Slnku nebol - to by musel predčiť Boha a to sa nikomu nepodarí." Jeden mladý muž v osade, ktorý sa rád nad všetkým zamýšľa a ešte nemá bradu (nechá si ju narásť až v starobe) verí, že človek na Mesiaci bol, ale svoj názor opäť prepája/podopiera vierou: Boh dáva človeku inteligenciu a technické vymoženosti - čiže len vďaka Bohu môže človek napredovať.

Príbehy niekoľkých obyvateľov rumunskej obce sú prepletané ďalšími dvoma líniami: striedaním sa ročných období (čo sa deje v tom čase s vodou v Dunaji a s prírodou), plus svojskými náboženskými rituálmi a sviatkami (od krstu dieťaťa cez vyháňanie diabla, posväcovanie predmetov, tradičnú svadbu, zádušnú omšu za najbližších až po smrť človeka/pohreb, a tým spásu duše), ktoré my v katolíckej viere nepoznáme. Práve táto každodenná prítomnosť Boha a živej viery dáva zmysel všetkým úkonom a bežným činnostiam ľudí - bez pochybovania.

Pokojne plynúce až spomalené zábery (veľké celky) kamerama Jaromíra Kačera dávajú dostatočný priestor na katarziu, uvoľnenie, premýšlanie. V rámci strihovej skladby sú zábery rytmizované predovšetkým vďaka komponovanej hudbe (nahratej dodatočne v Moskve), založenej na pôvodnom odposluchu tradičných piesní a melódií. Tam, kde vidíme pod stromami pri rieke stádo koní, býka, kačice či lietajúce čajky - nepočujeme ich prirodzené zvuky, nebzučí tam hmyz pri rieke, nejde o zaznamenané atmosféry z prírody. Ale zvuk je kompletne nahradený (tým pádom štylizovaný, no v prospech veci) naliehavými obradnými piesňami a žalmami zboru, či melodickým hraním na kostolné zvony, udieranie gongu.

Vyzerá to tak, ako by si napriek modernej dobe dedinčania chceli zachovať naveky svoj jazyk, svoje zvyky, svoju pôvodnú vieru. A takto sa im to aj podarí. Hoci je snímka z roku 2001, obydlia a kostýmy protagonistov/iek vyzerajú akoby z minulého storočia. Žiadne džínsy, hodinky, mobily, počítače, televízory. Dokonca aj deti v škole sa učia čítať z ručne písaných starých kníh, a pre pevnú vieru a domáce výchovné návyky voči tomu ani nenamietajú.

Vo veľkých celkoch pozorujeme, ako ľudia nesú drevo či iné prírodné materiály na starodávnych saniach po ľade v zime, v lete zasa sledujeme muža na loďke alebo procesiu veriacich za kňazom po celej dedine. Naše myšlienky sa vnárajú do atmosféry, ktorú do nás vtláča ďaleká pokojná voda, letiace slobodné čajky na nebi a do toho zborová recitácia modlitby malými deťmi. Z príbehov protagonistov/iek filmu vystupuje do popredia spomedzi mužov osud jednej ženy, ktorá sa pripravuje na smrť, je spokojná, nebojí sa. Vráti sa domov, do zeme, odkiaľ aj vzišla, z ktorej celý život pokorne žila.

Režisérka skúma, ako sa ľudia pozerajú na život na zemi a život po smrti, kam pôjdu naše duše, aký je Boh a aký Diabol. Ak ľudia Boha nahnevajú, vtlačí sa im do dlaní pečať 666, nastane na Zemi tma. Človek potrebuje mať istotu, pevne veriť v Boha. Kameraman a strihač sa hrajú aj so symbolikou: otáčajúce sa slnečnice hlávkami za slnkom verzus skláňajúce sa hlavy veriacich v prítmí chrámu.

V úvodných scénach snímky sa jednotliví dedinčania/ky predstavujú menami svojich strážnych anjelov - každému bol jeden pridelený. Potom s absolútnou prirodzenosťou, ľahkosťou a dôverou (k režisérke a kameramanovi) ukazujú opasky, ktoré v rámci svojej viery musia mať stále na sebe. Lebo neopásaný, odviazaný je len diabol. Ďalej všetci ukazujú na kameru svoj drevený krížik na krku, ktorý dostali pri krste a až do svojej smrti ho zo seba nesmú dať dolu. Väčšina obyvateľstva dediny ťažko pracuje a verí v spásu duše po smrti, ako aj vo svoje tri matky: vlastnú rodičku, Pannu Máriu a matku Zem, do ktorej sa vrátia, keď opustia tento svet. S takou samozrejmosťou to jednotlivci/kyne hovoria diváckej obci - vo veľkých detailoch, že tomu musíme veriť a prijať, závidíme im ich spokojnosť a pokoj.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Viac stíhačiek ako my kúpili z okolitých krajín len Poliaci

Náklady na letovú hodinu majú americké F-16 rádovo vyššie ako gripeny.

ŽENA

Kúpete sa s deťmi a chodíte pred nimi nahí? Čo znamená nahota doma

Dokedy je v poriadku kúpať sa s deťmi?

Autorská strana Beaty Balogovej

Trump sa hrá so svetom ako rozmaznané dieťa

Je to najveľkolepejšia telenovela akú Biely Dom doteraz vysielal.


Už ste čítali?