Nakoľko je Marko Škop v šarišskej oblasti doma, môže si opäť dovoliť viac ako iní tvorcovia/kyne, môže si dovoliť zariskovať a zatlačiť na svojich protagonistov, prehovoriť ich na hocaký experiment, pritom to príbehu neuškodí a výsledok nie je prepísknutý.
Na MFF v Londýne síce Škopov dokument nezískal hlavnú cenu Grierson Award za najlepší dokumentárny film, ale aj nominácia bola dôležitá a gratulácie-hodná. Anglická dokumentárna škola v 30. rokoch minulého storočia práve na čele s Johnom Griersonom bola zapálená pre svoju metódu „sociálneho realizmu", režiséri chceli pravdivo ukazovať všedný život obyčajného pracujúceho ľudu. Celé toto hnutie malo za cieľ: dramatizovať všednosť, využívať vo filme žurnalistiku. Niečoho podobného sa drží v tomto storočí aj vyštudovaný novinár a dokumentarista Marko Škop. V minulosti bolo logické a dôležité využívať v dokumentárnom filme princípy novinárčiny (reportáž, anketu, komentár, glosu atď.), bolo dôležité snímať ozajstných protagonistov/iek udalostí, nehercov/čky bez potreby inscenovania. Dnes (keď informácií a správ máme okolo seba dostatok) je dôležitá aj vizuálna, umelecká stránka filmu, nadčasovosť odkazu a subjektívny/autorský prínos režiséra. Treba si uvedomiť, že film je ilúzia, aj keď je to dokument (rozdiel medzi publicistickým a dokumentárnym filmom tu stále je).
Sociálny dokumentárny film presadzovala britská dokumentárna škola v minulom storočí, aj tá dnešná slovenská škola sa tohto typu drží. Kladie si za úlohu nielen opisovat', ale aj odhal'ovat' pálčivé situácie, považované za tabu, spoločenský problém. A tak sa dostávame z dedinky, kde za posledných 5 rokov zomrelo 50 ľudí a narodili sa len 2 deti, do centra Európskej únie. Starosta Osadného Ladislav Mikuláško, ktorý vo svojej funkcii prežíva 36 rokov, a jeho protipól (vo všetkom podstatnom): pravoslávny kňaz Peter Soroka sa za podpory svojich manželiek rozhodnú pre záchranu svojej obce formou prezentovania/propagácie Osadného v rámci EÚ. Obaja šéfovia obce vedia, že budúcnosť obce spočíva práve v rozvoji cestovného ruchu a prilákania ľudí do tejto oblasti. Do trojice k nim sa pridá zaujímavá postavička Fedor Vico, PR manažér politického hnutia Rusínska obroda. Novým prírastkom do tímu a následnou návštevou Europoslanca Milana Gaľa v Osadnom sa situácia začne hýbať - cítiť motiváciu v obci. A tak traja lokálni politici (Mikuláško, Soroka a Vico) zamieria s nádejou a víziou záchrany obce do Bruselu.
Každoročne zavítajú na exkurziu do Európskeho parlamentu tisícky ľudí. A tak aj trojica vizionárov z Osadného absolvuje domácu prípravu na cestu (vysmaženie rezňov, pribalenie darov pre europoslancov), let do Bruselu a samotnú návštevu europarlamentu, kde sú zamestnané a veľmi dobre platené stovky europoslancov a ich asistentov a asistenti ich asistentov. Trojica múdro aj vtipne, no najmä rýchlo a veľmi trefne okomentuje kolos a kolobeh tejto európskej inštitúcie. Stále si však niečo sľubujú od návštevy našich europolitikov v Bruseli.
Starosta Mikuláško, zarytý komunista, sa túži stretnúť s naším prvým kozmonautom, dnes českým europoslancom Vladimírom Remekom - odovzdá mu dary (najmä poukaz na poľovačku v regióne, na ktorú Remek radostne zareaguje), predstaví mu projekt výstavby domu smútku v Osadnom, a tým zviditeľnenia obce v euroregióne. Prísľub získa, no hlbšie do témy sa nejde. Kňaz Soroka sa zasa stretne so slovenským eurokomisárom, dnes šéfom KDH, Jánom Figeľom - odovzdá mu dary (poukaz na poľovačku Figeľ odmieta so slovami, že si váži život všetkého živého, aj zvierat), predstaví mu projekt „Duchovné centrum Východu" = výstavbu „monasteru" (svätostánku a kláštora v jednom) v Osadnom. Prísľub získa, vypočuje si kopec učených a krásnych slov, no konkrétne rozhodnutie opäť nepadne.
Návšteva Bruselu sa teda zmenila na párdňový výlet a návrat do tvrdej reality s precitnutím, že nakoniec si každý človek, každá obec musí pomôcť sama. Marko Škop chcel zaznamenať, čo lokálni politici na návšteve europarlamentu prežívajú, čo očakávajú a s akým výsledkom sa vracajú do svojich obcí. To sa mu absolútne podarilo. Dôležité boli predovšetkým pretkávané výpovede Mikuláška a Soroku - spoločný zážitok z návštevy, interpretovaný svojim manželkám, ale každý raz inak - v závislosti od priorít, rebríčka hodnôt a vierovyznania týchto dvoch ľudských pilierov obce. Komunista sa má bližšie ku komunistovi, a veriaci človek k veriacemu. Dramaturgicky aj strihovo výborne zvládnutá časť filmu, hoci inscenačne mohla byť trošku menej silená - najmä aranžované rozhovory manželov pri stene s rozloženými belgickými čokoládami na stole.
Príbeh Mikuláška po návrate z Bruselu domov do Osadného sa zamotá negatívne: chorobou a hospitalizáciou v nemocnici. Vtedy starosta vážne premýšla nad budúcnosťou obce a svojím odchodom z politiky do dôchodku. Aj príbeh Soroku sa zamotáva, ale pozitívne - narodením prvého potomka. Aj tento mladý kňaz sa vážne zamýšla nad svojou situáciou (nemá koho krstiť, obec vymiera - môže len pochovávať) a možným odchodom z Osadného. Odhalením sochy medveďa (kultúrno-informačného bodu o obci vo viacerých jazykoch) od miestneho rezbára sa príbeh uzatvára.
Kamera Jána Meliša je civilná, reportážna, prevládajú detaily na tváre (vrásky, kruhy pod očami), ruky mužov (s poldecákmi) z Osadného. Zábery z bytov hlavných protagonistov, z miestnej krčmy a zasadačky na obecnom úrade len občas strieda veľký celok - dlhý pohľad na krásnu, civilizáciou neporušenú prírodu okolo Osadného. Strihač František Krähenbiel svojou prácou na filme umne odprezentoval konfrontáciu dvoch svetov (komunista verzus veriaci) v rámci malej dediny, aj na poli europarlamentu. Režisér a scenárista Marko Škop výstižným spôsobom cez prosté postrehy svojich troch hlavných hrdinov odhalil zhromažďovanie sa ľudských odpadkov v Bruseli, ako aj prezamestnanosť štátnej aj európskej správy a jej nefunkčnosť. Čoho by som uvítala menej v tejto snímke, je všadeprítomný alkohol, poldecák v ruke, a zapíjanie každej príležitosti/udalosti chľastom. Na Východe to tak asi naozaj chodí, ale tento divný, nie zdravý zvyk by som toľko nedávala do popredia. Nech je realita menej smutná...