Kto je za plotom blázinca, a kto pred ním?

Autor: Boba Baluchová | 26.3.2010 o 0:01 | (upravené 19.5.2010 o 15:45) Karma článku: 3,96 | Prečítané:  766x

Blázinec je u dokumentaristov/iek i ďaľších umelcov/kýň veľmi obľúbeným, resp. zaujímavým miestom pre štúdiu prostredia, skupinový portrét atď.. Lenže čím viac snímkov z takéhoto prostredia vychádza, tým lepšie vieme rozoznať pózu a skutočný záujem človeka na hranici života a smrti o ľudí (v niečom mu podobných) na podobnej hranici. Ak by sme aj nepoznali zdravotný stav režiséra Deža Ursinyho v čase vzniku filmu “Obrázky z výletu za plot blázinca“, tak by sme tam ten pohyb na hrane, resp. za plotom a pred plotom vycítili.

Pacienti/ky v uzavretom priestore neprichádzajú zákonite o možnosť snívať, mať názor na svet, plánovať si budúcnosť (ako „normálniPacienti/ky v uzavretom priestore neprichádzajú zákonite o možnosť snívať, mať názor na svet, plánovať si budúcnosť (ako „normálni" ľudia).Palo Markovič

Ursinyho mnohí kolegovia z hudobnej oblasti považovali za niekoho medzi bláznom a géniom. Tvoril nádherné, na slovenské pomery originálne a veľmi zložité skladby, tvoril ich veľa a v 80. a 90. rokoch vlastne len pre seba (do šuflíka), čiže aj on sa možno cítil podobne ako protagonisti/ky jeho filmu - vytesnení na okraj spoločnosti, uväznení v oplotenej ohrade. A po páde totalitného režimu, po prestrihnutí ostnatého plotu a možnosti vycestovať do zahraničia sa toho vlastne pre Deža ani pre jeho „bláznov" nezmenilo. Ale film nepôsobí ako klišé, neútočí na city prvoplánovo, pretože Ursiny prezentuje realny/krutý svet reálnymi/drsnými prostriedkami bez pátosu (miestami s jemným humorom, lebo vtipné situácie sa dejú všade). Naviac je tam pomocná ruka - oči dramaturga a spolutvorcu filmu Iva Brachtla, ktorý formu snímky mohol ukočírovať a vytvoriť tak v roku 1994 pre nadáciu Film a sociologie plnohodnotný a nadčasový dokumentárny film. Hoci je 15 rokov od nakrútenia filmu, situácia je v takýchto zdravotníckych zariadeniach pre „chronikov/čky" rovnaká, ak nie horšia.

To ale neznamená, že musíme celých 42 minút obyvateľov/ky psychiatrickej liečebne v Bohniciach ľutovať. Práve naopak: veľa vecí by sme im mohli akoby závidieť, s úsmevom a pochopením im prikývnuť. Napriek tomu, že žijú na jednom uzavretom mieste niekoľko rokov, neprestali uvažovať o svete a živote s radosťou, túžbami, plánmi ako „normálni" ľudia. Jeden obyvateľ liečebne sa chce živiť hudbou, druhý chce mať dom za 5 miliónov, ďalšia staršia pani sa chce vydávať v bielom. Ich uvažovanie o Bohu či o láske je obdivuhodné, úprimné, svojské, no veľmi rozumné. Ak by ste sa niekoho na ulici opýtali, ako vníma lásku, možno by nevedel zo seba vysúkať súvislú vetu. Ľudia v liečebni hovoria nenásilne, otvorene a slobodne (akoby ani nie na kameru) o rozvíjajúcom sa púčiku, o svojom vzťahu k blízkej osobe opačného pohlavia priamo v liečebni.

Expozícia filmu je ostrá - nadhodenie problému hneď v úvodných minútach (záchvat pacienta Mária a pokus spolupacientov aj zdravotníckeho personálu o upokojenie situácie). Pomedzi interiérové zábery z miestností liečebne a exteriérové zábery z výletu na chatu pri Vltave sú votkané zábery „hovoriacich hláv"  vybraných pacientov/iek, zdravotných sestier aj riaditeľky liečebne, pričom všetci dokážu v jednej vete vypovedať myšlienku, nad ktorou sa dá potom premýšľať niekoľko hodín. Od personálu počúvame zaujímavé názory: od definovania choroby internovaných chronikov/čiek, cez pochybnosti o kategorizácii zdravia/nemoci ľudskej duše (chorý-zdravý, normálny-nenormálny), ako aj pochybnosti o zbavení sa spoločenskej zodpovednosti za odsunutie týchto ľudí, aj o tom - či sa týmto internovaným ľuďom naozaj nedá alebo nechce pomôcť.

Autor spolužitie pacientov/ok a personálu prezentuje v nenásilnej podobe (akoby skrytou kamerou spoza okna) v situáciách, ako sú: tancovanie slaďákov na diskotéke na chate; popíjanie piva, hranie karát a ukazovanie kúziel v miestnej krčme; cvičenie v telocvični; cesta vlakom; prechádzka po lese; spievanie v kruhu; či hranie hier „Stoličkový tanec" a „Hlava, ramená, kolená, palce..". Vo veselých uvoľnených chvíľach sa všetci chováme rovnako, veselo, nezaťažene problémami. Mojou najobľúbenejšou scénou je hra na pacienta a lekára (výmena rolí), pretože dnes už nie je tak zriedkavé: ocitnúť sa (následkom čohokoľvek/kohokoľvek) jeden deň pred plotom a druhý deň za ním.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Sulík: Ak by Kiska založil stranu, stane sa len ďalším rozbíjačom pravice

Ficova hviezda padá a teraz by sa ešte vedel zachrániť na jedno volebné obdobie, hovorí pre SME predseda SaS RICHARD SULÍK o tom, komu by vyhovovali predčasné voľby.

DOMOV

Bol fekálny fantóm jeden či dvaja? Súd sa stále nerozhodol

Generál Macko je presvedčený, že útoky pripísané synovi ho mali pošpiniť.


Už ste čítali?