Kriminálnička Máňa vo výbere naj-dokumentov Jana Špátu

Autor: Boba Baluchová | 22.4.2010 o 21:30 | (upravené 19.5.2010 o 15:49) Karma článku: 3,79 | Prečítané:  632x

Počas jarného FEBIOfestu v Bratislave si mohli fanúšikovia/čky dokumentárneho filmu zaobstarať za výbornú cenu kolekciu štyroch DVD so snímkami Jana Špátu – azda najznámejšieho českého dokumentaristu. Nakrútil dohromady viac ako sto filmov, získal desiatky festivalových cien. Výber toho najlepšieho z jeho tvorby zostavila Špátova manželka, dlhoročná spolupracovníčka a tiež dokumentaristka – Olga Sommerová. Na známej porevolučnej snímke „Máňa“ pracovala dvojica spoločne.

"Vo väzení stratíš všetok cit, naučíš sa klamať, a nedokážeš sa už zaľúbiť" – zaznie z úst mladej kriminálničky Máne v rovnomennom dokumente.Palo Markovič

Možno je dobré začať rozbor negatívnou kritikou, pár výčitkami, aby potom ostal už len priestor na výčet toho pozitívneho. Po formálnej stránke ide o jednoduchý, akoby šablónovitý film pre televízny cyklus Fera Feniča, kde sa všetka pozornosť sústreďuje na obsah - príbeh hlavnej postavy. Čo je aj pravda. Vo zvukovovej a strihovej skladbe však vidieť a počuť pár nevhodných efektov, korešpondujúcich s televíznou tvorbou po roku 1989. Ozveny/echá v hlase na zvýraznenie desivej atmosféry, či prezreté spomalené zábery na ostnatý drôt a balkónové zábradlie, evokujúce stiesnenosť človeka vo väznici - by sa dnes už dali ponúknuť v menej násilnej a rovnako pôsobiacej podobe.

Poďme ale k deju dokumentárneho filmu. Hlavnou postavou filmu je česká väzenkyňa Máňa, ktorá vo svojich 24 rokoch vyzerá na 50 (s rozbitým sklom na okuliaroch, s vrchnými vypadanými zubmi, v beztvarom väzeňskom mundúre). Za svoj produktívny život si odpracovala prácou len pol roka, pritom už šesť rokov „sedí za príživu a krádeže". V šestnástich mala svoje prvé a zároveň posledné dieťa, o ktoré sa nestará (je zverené do opatery jej rodičov). V prostredí svojich rodičov sa necíti ako piate, ale rovno ako šieste koleso na voze. V detstve mala plány zdolať Mount Everest, no teraz je predčasná invalidná dôchodkyňa, závislá na magoráku (silnom kofeínovo-nikotínovom čaji), preleží celé dni v posteli a pokúsila sa niekoľkokrát o samovraždu. Na slobode v prostredí inteligentných ľudí sa cíti dobre, no napriek tomu skĺzne opäť ku kriminálnikom/čkam. To všetko preto, že sa jediný raz zamilovala, „pričuchla k mužovi, pričuchla k zlodejine" a už to šlo rýchlym spádom dolu kopcom.

Keď človek počas prepínania programov v televízii náhodou natrafí na tento dvadsaťminútový dokument, určite ho dopozerá. Téma snímky je totiž neopozeraná, atraktívna, dobre vybratá. Nejde o prvoplánové vykreslenie situácie v tomto štáte (Československu, neskôr Česku), nejde o porovnanie spoločenských pomerov vtedy a teraz (za komunizmu a v dnešnej demokratickej krajine), nejde o zobrazenie bezútešného života žien vo väzení. Lebo na základe príbehu jednej osoby, naviac tak mladej a excentrickej (s výraznými výkyvmi nálad) - to ani nie je možné. Ale náznaky sú evidentné.

Evidentné je aj to, že Máňa nie je hlúpa. Napriek svojim výkyvom nálad rozpráva rozumne a ucelene. Rada číta, snažila sa o nadviazanie kamarátstva a pomáhanie si vo väznici, hoci skutočnú priateľku nemá a uvedomuje si závisť medzi ženami za mrežami. Niekoľko jej názorov je pozoruhodných, platných všeobecne: „Plačom zostarneš; Modlitbou sa ti uľaví; Vo väzení stratíš všetok cit; naučíš sa klamať; už sa nedokážeš zaľúbiť" atď.

Jedno je isté. Napriek tomu, že nevieme veľa o jej rodinnom zázemí - nešlo asi o jednoduché nažívanie. Matka jej pri stretnutí fackou rozbije okuliare, otec je v nemocnici pre nepodarený pokus o sebevraždu. Máňa bola a je nešťastná. Aj keď strieda vo filme akoby len dve polohy - na prvom mieste extrovertný smiech na plné bezzubé ústa (keď predvádza na kameru väzenský mundúr alebo obľúbený tanec starej prostitútky), a potom introvertný plač, počas ktorého si zanedbanými rukami zakrýva svoje krásne tmavé oči. Máňa by ale nešťastnou byť v budúcnosti nemusela, keby nepokazila každú šancu o nápravu situácie, keby pevne uchopila pomocnú ruku.

Nedokonalá dcéra, družka, matka v jednom mladom živote je vlastnou vinou a vlastnými slovami zaradená medzi spodinu spoločnosti. Cíti sa ako kriminálnička, hajzeľ, srab v ženskom rode. Máňa síce veľa hovorí o pokusoch zmeniť sa, ale ďalej sa nesnaží. Akoby sa vopred odsúdila, dobrovoľne prijala svoju problémovosť  - stotožnila sa s údelom byť celý život nešťastnou, zatracovanou a svoje konanie už tomu podriaďuje. Keď ju vidíme modliť sa za stolom modlitbu „Zdravas, Mária" v skrátenej verzii, pochopíme jej problém. Ona ku všetkému v živote pristupuje skratkou (skrátenou cestou), každý problém ju zlomí, vráti sa bez boja rezignovane do starých koľají - do väzenia. Chce si zarábať krádežou, lebo tým si zarobí viac, ako normálnou prácou. Chce ujsť za hranice, ukryť lup a užiť si ho. Naučí sa klamať, no nechá sa pri prvom strete s policajtom hneď zavrieť. Zbavuje sa zodpovednosti za svoju situáciu, zo všetkého zlého vo svojom živote obviňuje bývalý režim, komunistov.

Najdôležitejšie časti v tomto dokumente však nie sú precitlivené (miestami až hrané) pasáže smejúcej sa či plačúcej kriminálničky Máne, ale prístup filmového štábu. Nepôsobí odťažito, ale naopak - ľudsky, prirodzene, zžito. Počas rozhovorov za stolom drží hlavnú postavu za ruku práve Olina (spolurežisérka Sommerová) a pýta sa jej osobné až intímne otázky, pričom to celé nepôsobí neprirodzene. Špátovou kamerou zachytené každodenné situácie z väzenského života (umývanie si tváre, obliekanie sa, balenie cigariet, varenie čaju, jedenie oranžovej polievky z ešusu), prestrihávané čiernobielymi fotografiami detailov Máninej tváre, nepôsobia strojene.

Medzi výnimočné pasáže filmu určite patrí scéna, kde na prvý pohľad veselá a neškodná kriminálnička sedí na posteli a prinucuje zvukára, aby sa s ňou odfotografoval - premýšla nahlas o jeho sukničkárstve. V závere filmu Máňa naozaj objíma zvukára aj režisérku. Práve takéto rozpaky štábu dodávajú celému dokumentu väčšiu dávku autenticity, reálnosti, úprimnosti a výnimočnosti. Pre kameramana a režiséra Jana Špátu bola dokumentaristika okúsením trpkosti, ale aj šťastia pozorovaných ľudí, poznávaním ľudských radostí, no aj starostí. Máňa je toho dôstojným dôkazom...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Viac stíhačiek ako my kúpili z okolitých krajín len Poliaci

Náklady na letovú hodinu majú americké F-16 rádovo vyššie ako gripeny.

ŽENA

Kúpete sa s deťmi a chodíte pred nimi nahí? Čo znamená nahota doma

Dokedy je v poriadku kúpať sa s deťmi?

Autorská strana Beaty Balogovej

Trump sa hrá so svetom ako rozmaznané dieťa

Je to najveľkolepejšia telenovela akú Biely Dom doteraz vysielal.


Už ste čítali?