Aki Kaurismäki je jeden z najznámejších fínskych režisérov. Má na svojom konte vyše dvadsať filmov a ak odrátame hudobné snímky - väčšinu z jeho filmových diel možno opísať slovami: seversky odmerané, introvertne osamelé, smutno beznádejné... Niekedy sa v kinosále doslova pristihnete pri tom, ako spolu s hrdinami, resp. anti-hrdinami jeho príbehov postupne rezignujete na život a prežívate vopred prehraný boj s nespravodlivým svetom. Našťastie v poslednej snímke „Le Havre" tomu tak nie je.
Povinná filmová jazda v rámci interkultúrneho učenia
Tento skvost európskej kinematografie vyznieva naozaj pozitívne a prináša nám iný pohľad na problematiku migrácie a silu ľudskosti - je to vskutku filantropický film. Nadšenci a nadšenkyne kvalitnej európskej kinematografie mali možnosť toto dielo vidieť už v rámci kultovej filmovej prehliadky FEBIOFEST na prelome mesiacov marec a apríl v niekoľkých mestách na Slovensku. Táto snímka má nie náhodou dôležité miesto aj v programe festivalu [fjúžn], ktorý organizuje už po siedmy krát Nadácia Milana Šimečku (v minulosti známy pod názvom Týždeň nových menšín).
Novinka Akiho Kaurismäkiho prekvapila azda všetkých - od jeho oddaných fanúšikov a fanúšičky po najzarytejších kritikov a kritičky. Vyzerá ako z 50-tych rokov, ale bez čiernobieleho pátosu. Zaoberá sa reálnym problémom prisťahovalectva z Afriky do Európy, no postavy sú filmovo akoby nereálne. Toľko dobrosrdečnosti na jednom mieste sa ani vo francúzskom prístavnom mestečku predsa nemohlo nahromadiť! Na festivale v Cannes zožal veľký úspech a niektorí ľudia ho dokonca u nás odporúčajú vysielať každý rok ako povinnú filmovú jazdu v televízii - hneď po Mrázikovi, Biblických príbehoch a českých rozprávkach.
Strastiplné putovanie z Afriky do Európy
Konanie hlavných postáv: bývalého francúzskeho bohéma Marcela Marxa (dnes čističa topánok) a mladého gabonského ilegálneho utečenca Idrissu Saleha (syna zosnulého profesora) je nepredvídateľné - dramatické, tragikomické, no od srdca. Po dopozeraní snímky budete mať slzy na krajíčku - chtiac-nechtiac, ženy aj muži (bez akéhokoľvek citového vydierania - len na základe úprimnosti postáv, stretu kultúr a dynamiky príbehu). Najmä záverečná scéna, kde celá ulica francúzskych starkých pomáha mladému Afričanovi v ukrývaní sa pred políciou a umožnení mu dokončiť putovanie z Gabonu za svojou rodinou do Anglicka, je nádherná.
Budúcnosť európskeho spoločenstva a problém nelegálnych imigrantov a imigrantiek z Afriky do Európy táto snímka nevyrieši - to ani umelecké dielo nemusí, resp. nedokáže. Ale určite ponúka nádej - minimálne na filmovom plátne. Ostatné je na nás - čo si po projekcii odnesieme domov, ako sa budeme správať k ľuďom v susedstve, kedy a prečo dokážeme spojiť sily a pomôcť slabším (nielen z rozvojovej krajiny).
Prepojenie migrácie s rozvojovou problematikou
Otázka migrácie (no najmä tej nútenej, nedobrovoľnej z afrického kontinentu na ten náš) je veľmi citlivá, no najmä komplexná problematika. Možno na Slovensku nemáme žiadateľa o azyl z Gabonu, no utečenca či utečenkyňu z Afganistanu, Iraku či zo Somálska áno. V žiadnom prípade nemožno túto tému podceňovať a spoliehať sa na výhovorku - že naša krajina nie je pre migrantov a migrantky dostatočne atraktívna, že „našťastie" ostávame len tranzitnou oblasťou.
Samotná migrácia má niekoľko podôb a dôvodov - nie vždy ide o dobrovoľný odchod za zvyškom rodiny a lepším zárobkom. Treba zvyšovať povedomie o tomto fenoméne, ako aj o prepojení migrácie s rozvojovou problematikou - za každým následkom treba hľadať kdesi príčinu a pokúsiť sa nielen krátkodobo riešiť vzniknuté problémy, ale aj pátrať po ich podstate.